Sex s deťmi platený štátom. Obete 30-ročného experimentu mala „dobrovoľná súlož“ pozitívne ovplyvniť

V tomto článku si prečítaš:

• Prečo Kentler považoval dobrovoľný sex dieťaťa a dospelého za pozitívny.
• Ako si obhajoval svoj projekt.
• Kedy si uvedomil, že sa možno celý čas mýlil.
• Prečo pedofil nemusí byť automaticky sexuálny predátor.
• Čo má podľa psychologičky Zdeňky Pospíšilovej spraviť pedofil, ak si uvedomí, že sa pri deťoch „nevie ovládať“.

„Neškodný“ sex s dieťaťom

Sú pedofili vhodnými pestúnmi pre opustené deti? Profesor psychológie Helmut Kentler veril, že áno. Svoje tvrdenie sa pokúsil dokázať kontroverzným projektom, ktorý fungoval v západnom Berlíne od 70. rokov minulého storočia.

Jeho pointou bolo prideliť „slabomyseľné“ či drogovo závislé deti z ulíc pedofilným pestúnom a pozorovať, ako vyrastajú. Sexuológ Helmut Kentler sa nazdával, že deti vyrastajúce pod dohľadom pedofila budú pozitívne ovplyvnené. Viacerí z pestúnov boli pritom trestaní za sexuálne delikty.

Niektorí z pedofilov pochádzali z radov významných akademikov, ktorých Kentler osobne poznal. Počet detí, ktoré s pedofilmi žili, nepoznáme (The Times píšu o minimálne deviatich). Rovnako nevieme ani to, koľké z nich boli pestúnmi sexuálne zneužívané a koľko detí vyrastalo v harmonickom prostredí.

Profesor Kentler rátal s tým, že niektorí z pedofilov môžu mať s deťmi sex, čo mu však neprekážalo. Tvrdil totiž, že dobrovoľný sexuálny kontakt medzi dieťaťom a pedofilom je neškodný.

Die Tageszeitung poukazuje na to, že pestúni za opatrovanie detí dostávali štátne príspevky. V podstate sa teda dá povedať, že im štát okrem iného platil aj za súlož s neplnoletými. Berlínska senátorka Sandra Scheeresová preto experiment Kentlera označila za zločin, za ktorý priamo zodpovedal štát, uvádza Boulevardzeitung-Berlin.

Helmut Kentler okrem iného pracoval aj ako súdny znalec, ktorý sa podieľal na prípadoch s údajným sexuálnym zneužívaním detí. Aj jeho pričinením dostali viacerí potenciálni páchatelia menej prísny trest alebo ich súd oslobodil.

30 rokov detských útrap

Sexuálna revolúcia západnej kultúry zo 60. rokov 20. storočia priniesla mnohé pozitíva, ako napríklad vyššiu akceptáciu práv homosexuálov a posilnenie postavenia žien. Ak by sme však mali uviesť jeden príklad toho, ako sa odtrhla z reťaze, projekt profesora Kentlera by bol vhodným kandidátom. Experiment dokázal dlhé roky pokračovať pod rúškom tajomstva napriek tomu, že mnohé deti pod výchovou pestúnov trpeli.

Sex s deťmi bol aj počas sexuálnej revolúcie ilegálny a trestaný odňatím slobody. S tým si však Helmut Kentler hlavu nelámal. Pred berlínskym senátom projekt obhajoval tvrdením, že pedofili dokázali so „slabomyseľnými“ a problematickými chlapcami vhodne pracovať práve preto, že ich milovali, informuje Der Spiegel. Nazdával sa, že „bežní rodičia“ by to s nimi jednoducho nevydržali.

Podľa Deutsche Welle prvú detailnejšiu správu o experimente vydala až univerzita v Göttingene v roku 2016. Autorka textu si myslela, že kontroverzný projekt trval do 90. rokov. Jedna z obetí jej však v reakcii na článok povedala, že u jedného z pedofilov menom Fritz Henkel žila až do roku 2003.

Úrady experiment známeho sexuológa z nepochopiteľných dôvodov akceptovali, a tak trval približne 30 rokov. Presné záznamy o tom, ako Helmut Kentler získal financie na podporu projektu, prípadne akým spôsobom hľadal pedofilných pestúnov, sa nenašli.

Projekt dodnes vrhá zlý tieň na všetkých pedofilov, ktorí však nemusia byť automaticky sexuálnymi predátormi, práve naopak. „Drvivá väčšina pedofilov si je vedomá škôd, ktoré môžu deťom spôsobiť, a preto sú zdržanliví,“ uvádzajú Irish Times.

S týmto vyjadrením súhlasí aj psychologička Zdeňka Pospíšilová, ktorá je odborníčkou na ľudskú sexualitu.

„Väčšina pedofilov nikdy dieťa nezneužije. Spoločnosť si často zamieňa deviáciu, respektíve variáciu s delikvenciou. Sexuálni delikventi, teda ľudia, ktorí sa dopustia trestného činu, sú obvykle ľudia, u ktorých nie je sexuálna deviácia – napríklad pedofília – prítomná.

Ich motívom tak nie je realizovanie sexuálnych preferencií, ale skôr fakt, že ich obeť pre nich v danú chvíľu predstavuje ľahkú korisť. Ako sa niekedy hovorí, príležitosť robí zlodeja. Úlohu môže hrať aj vplyv alkoholu či iných návykových látok alebo osobnostné patológie. O menšinovej sexuálnej variácii, ktorá ich môže motivovať, hovoríme asi u jedného z desiatich delikventov,“ povedala.

Dekriminalizácia sexu detí a dospelých

Profesor svojho času patril medzi veľkých obhajcov sexu medzi deťmi a dospelými – a nebol sám. Dekriminalizáciu sexu s deťmi pod 14 rokov vtedy podporovala aj strana Zelených, píše Der Spiegel, v dôsledku čoho si jej prívrženci v súčasnosti sypú popol na hlavu.

Jedna z frakcií Zelených dokonca bojovala za úplnú legalizáciu konsenzuálneho sexu s deťmi. Jürgen Trittin, dlhoročný člen strany, sa za podporu sexuálnych vzťahov detí a pedofilov z minulosti podľa Irish Times ospravedlnil.

Profesor Kentler projekt označoval za úspech a hovoril, že chlapci si napriek sexu s dospelými mužmi zachovali heterosexuálnu orientáciu. Kentler však zdôrazňoval, že súlož v tomto experimente nebola násilným zneužitím detí, čo sexuológ údajne kontroloval.

Z dnešného pohľadu to znie naozaj extrémne a desivo, no v danej dobe bol Kentler považovaný za jedného z najlepších sexuológov v Nemecku. Následky dobrovoľného sexu mohli byť podľa profesora „veľmi pozitívne, najmä keď sexuálny vzťah možno definovať ako vzájomnú lásku“, tvrdil podľa The New Yorker.

Maďarský psychoanalytik Sándor Ferenczi však mal opačný názor. Napísal, že sexuálne vzťahy medzi dospelými a deťmi sú „nevyrovnané, vykorisťovateľské a deštruktívne“. Dieťa proti nim síce nemusí protestovať, no nie preto, že by súhlasilo, ale preto, že sa podriadi dospelému.

Túto skutočnosť si zrejme neskôr uvedomil aj Kentler po tom, ako jeho syn spáchal samovraždu – údajne preto, že ho sexuálne zneužívala jeho biologická matka. V jednom zo svojich posledných záznamov z roku 1999 obrátil kabát a naznačoval, že dieťa a dospelý nedokážu vnímať sexuálny kontakt na rovnakej úrovni.

V súkromí bol homosexuálne orientovaný muž, ktorý vychovával niekoľko adoptovaných detí. Okrem toho sa staral o jedno dieťa ako pestún. Kentlera obviňovali z toho, že aj on sám údajne udržiaval sexuálny kontakt so svojimi deťmi.

Pestún si sex s deťmi údajne natáčal

Holá pravda o experimente vyšla najavo až o niekoľko desiatok rokov neskôr, keď sa začali ozývať prvé obete. Jednou z nich bol muž s prezývkou Ulrich (médiá uvádzajú zmenené mená kvôli ochrane identity obetí). Boulevardzeitung-Berlin píše, že dodnes trpí následkami experimentu, neustále sa lieči a nevie spracovať udalosti, ktoré zažil.

Pedofilný pestún Fritz Henkel, ktorého sme spomínali vyššie, sa podľa zistení RT Documentary staral dokopy o 8 detí. Všetky údajne znásilňoval a zneužívanie detí si okrem toho aj natáčal. Ako to však videl profesor Kentler? V liste o Fritzovi Henkelovi napísal, že je „dôveryhodnou osobou s prirodzeným pedagogickým nadaním“.

Jeden z chlapcov, ktorých vychovával Fritz Henkel, menom Marco, pôvodne vyrastal s otcom, ktorý ho týral, píše The New Yorker. Neskôr sa dostal do opatery Henkela, ktorý ho nielen bil, ale aj sexuálne zneužíval. Keď spolu začali žiť, Fritz mal zhruba 50 rokov a Marco 6 (Deutsche Welle však informuje, že mal 9 rokov). Chlapec s ním žil až do roku 2003, keď mal 21.

Okrem Marca si Henkel adoptoval aj 5-ročného Svena, s ktorým sa Marco neskôr skontaktoval. Spoločne u Fritza žili dlhých 13 rokov. Aj keď ich oboch Henkel zneužíval, v detstve sa o tom nerozprávali. Podľa Marca bola tá téma jednoducho tabu. „Nemyslel som si, že to, čo sa deje, je dobré, ale myslel som si, že je to normálne,“ povedal.

Fritz Henkel bol teda príkladom pedofila, ktorý podľa výpovedí svedkov sexuálne zneužíval deti, čo však nie je pravidlo. Kontakt pedofila s deťmi podľa psychologičky Pospíšilovej nemusí viesť automaticky k sexuálnemu kontaktu a nevidí dôvod, prečo by pedofili nemohli pracovať s deťmi.

„Domnievam sa, že v základe nie je dôvod, prečo by ľudia s pedofilnými preferenciami nemohli s deťmi pracovať. Môžu mať pre detský svet skutočne veľké pochopenie a to ich môže predurčiť na to, aby boli dobrými učiteľmi, vychovávateľmi či spisovateľmi detskej literatúry,“ povedala.

Treba však zdôrazniť, že tu nehovoríme o akceptácii sexuálneho zneužívania detí. V prípade, že pedofil začne pociťovať záujem o intímny kontakt s dieťaťom, treba sa k tomu postaviť čelom.

„Pokiaľ človek s týmto zameraním vníma, že by rád s dieťaťom nadviazal bližší kontakt, než je v našej spoločnosti prijateľné, a má obavu, či svoje konanie ovládne, v prvom rade sú na mieste režimové opatrenia, čiže sa treba vyhýbať napríklad detským ihriskám, krúžkom, nevoliť si takú prácu, kde prichádza do kontaktu s detským kolektívom. Veľmi môže pomôcť aj terapeutická práca, prípadne v kombinácii s medikáciou, ktorá môže jednak pomôcť znížiť sexuálny apetít, jednak pomôcť s ťažkosťami, ktoré môžu na ťažkosti so sexuálnou preferenciou nasadať, ako sú napríklad úzkosti či depresie,“ tvrdí psychologička.

„Sexuálne preferencie, nech už sú akékoľvek, nemožno ‚liečiť‘ v pravom zmysle. Nedá sa ich zbaviť, pretože sú neoddeliteľnou súčasťou nás samých. To, čo však ovplyvniť môžeme, je náš náhľad na tieto preferencie, ich prijatie, rozhodnutie, ako s nimi naložíme, a ako sa s nimi naučíme pracovať v rámci bezpečných hraníc,“ dodala.

Fritz Henkel však túto hranicu zjavne mnohokrát za život prekročil.

Zneužívaní chlapci sa spolu nesmeli ani rozprávať

Podľa tvrdenia obetí boli chlapci prakticky odrezaní od sveta a svoj život prirovnali k sekte. Fritz deti držal v oddelených izbách a nemohli spolu príliš komunikovať. Vzdelávanie prebiehalo iba v domácnosti. Henkel sa totiž obával, že by v škole nad nimi stratil kontrolu.

Z rovnakého dôvodu boli výnimočné aj návštevy lekára, ktoré prebiehali iba za prísneho režimu. Fritz deťom vopred rozkázal, čo môžu a nemôžu hovoriť. V dôsledku neskorého privolania lekára dokonca zomrel jeden z jeho „synov“ menom Marcel, ktorý mal zdravotné ťažkosti.

Za celý čas, čo u neho Marco a Sven žili, ich vraj nikto neprišiel skontrolovať a overiť, či im pestún neubližuje. Fritz Henkel však o ich spolunažívaní pravidelne telefonoval s profesorom Helmutom Kentlerom. To, že je takéto správanie pestúna neprijateľné, si chlapci uvedomili až v 21 rokoch, keď od neho odišli. Dovtedy prakticky nič iné nepoznali. Následky dospievania so sexuálnym deviantom a násilníkom si však vybrali svoju daň.

Keď mal Marco 23 rokov, napadol vonku mužov, ktorí na neho pozerali. Počas toho, ako ich udieral, si uvedomil, že ich chcel zabiť, povedal pre The New Yorker. Vtedy začal chápať, ako ho ovplyvnilo, že vyrastal s násilníkom Fritzom Henkelom. „Bola to Henkelova reakcia. Bol som produkt. Premieňal som sa na vec, ktorú zo mňa spravil,“ vyjadril sa.

V dospelosti zostal Marco emocionálne chladným a plakal iba raz v živote. Tvrdí, že keby niekto pred ním umieral, určite by mu pomohol, ale s jeho emóciami by to zrejme nijak nehlo. Kým sa prípad nezačal v roku 2016 medializovať, držal svoju trpkú minulosť, v dôsledku ktorej trpí úzkosťami a depresiou, v sebe. Nikomu o nej dovtedy nepovedal. Dokonca ani svojej partnerke, s ktorou má dieťa.

Hlavní páchatelia hrozivého príbehu zostanú nepotrestaní

Keďže obete projektu sa ozvali až o veľa rokov neskôr, keď už boli jednotlivé skutky premlčané alebo páchatelia po smrti, za jednotlivé trestné činy nie je nikto odsúdený. Štát by však mal obete Kentlerovho experimentu finančne odškodniť.

Autor experimentu Helmut Kentler zomrel ešte v roku 2008, a tak sa k šokujúcim zisteniam nemôže nijak vyjadriť. Trestu sa vyhol aj údajný sexuálny násilník Fritz Henkel, ktorý zomrel v roku 2015 na rakovinu.